50 zvierat vyviezla v jednom aute rodina z Charkova, keď utekali pred ostreľovaním
Foto: pixabay.com
Medzi zachránenými sú nielen vlastné zvieratá, ale aj susedia.
Charkovská rodina odviezla 50 zvierat v jednom aute z ostreľovania zo Severnej Saltivky. Zachránili nielen svojich domácich miláčikov, ale aj tých, ktorých majitelia predtým opustili alebo vyhodili z veterinárnych kliník, uvádza Mediálna Sova.
Do Kirovohradskej oblasti, kde sa utečencom poskytli úkryt, prišli len v domácich papučiach, pretože zachraňovali to najcennejšie - životy štvornohých a okrídlených zvierat.
Na novom dvore Kudryavtsevovcov je čulý ruch, pretože štvornohí imigranti sa tešia zo slobody, pretože spolu s majiteľmi strávili mesiac a pol v pivnici pod ostreľovaním.
Pred vojnou mali manželia päť psov, no susedia pred výbuchmi utiekli a nechali svojich domácich miláčikov. „Najskôr ľudia nechávali kľúče: „Nakŕmte králika. Vy zostávate tu. Nakŕmte tam ešete niekoho..." A práve kľúče od všetkých bytov sme mali doma. Nenecháme ich predsa tam - museli sme všetkých odviezť," hovorí Tetyana.
V pivnici svojho domu zachraňovali tých, ktorých majitelia alebo veterinárne ambulancie jednoducho vyhodili na ulicu. "Bolo tam 16 psov, celkovo asi 50 živých duší - aj králiky, morčatá, papagáje, činčily. Proste rôzne zvieratká. Ľudia behali, brali všetko, čo sa dalo, všetko bolo živé. V klietkach stálo akvárium medzi podlahami s korytnačka "Vzali sme všetko, čo sa dalo, všetko, čo sa zmestilo," hovorí žena.
Keď Rusi opäť zasypali Saltivku delostrelectvom rôznych kalibrov, rodina sa rozhodla odísť. "Keď sme nakladali, 200 metrov od nás vybuchli náboje. Zobral som do auta všetko, čo sa dalo, a odišiel som - štyri vrecia krmiva boli priviazané páskou k streche. Všetko - nič iné. Neboli tam žiadne veci," hovorí Mykhailo .
"Všetko bolo v jednej klietke, nikto sa nebil, bolo ticho, aj prasiatká boli v nádobách. Papagáje vyleteli a lietali po kabínke, korytnačka bežala na torpéde... V aute bolo také ticho." bolo tak potrebné odtiaľ vypadnúť,“ spomína žena.
Odviezli sa teda štyristo kilometrov do dediny v regióne Kirovohrad – miestni dobrovoľníci, ktorí pre vysídlených pripravili dom, boli z toho, čo videli, ohromení. "Keď prišli a začali vystupovať z tohto auta, nechápala som, ako sa tam všetci pomestili! Sú to psy, psy, psy, klietky, mačky," spomína dobrovoľníčka Tatiana.
Mnohých štvornohých či operených imigrantov si miestni obyvatelia rozobrali, ďalší ešte len čakajú na nových majiteľov. Počas starostí o zvieratá sa Tatiana a Mykhailo snažia nespomínať na vlastnú bolesť, hoci zažili skutočné peklo. "Všetko okolo nás vybuchovalo. Mali sme veľa mŕtvol na dvore a blízko v susednom dvore. Aj deti a ženy boli roztrhané. Bolo tam veľa smútku, veľa. A najviac hrozné je aj v tomto tichu, keď sa všetko upokojilo, chápete, že vaši susedia neumierajú na starobu, ale na smútok, ktorý vidia,“ spomína Tanya.
Napriek tomu rodina sníva o návrate do rodného Charkova a privezení niektorých evakuovaných zvierat. Domáci sa po nich určite vrátia.